Nestratíš nič. Len nervy. A čas

Už som prišla na to, ako funguje moje „blogovanie“. Myšlienky mi vrú v hlave tak dlho, pokiaľ nezačnú vrieť natoľko, že vrchnák odletí a voda z neho chtiac-nechtiac vykypí. Ja si potom musím v hlave trocha poupratovať, a keď si myslím, že by môj prúd myšlienok mohol pomôcť niektorej z Vás, rada sa o svoj „bordel“ podelím.

Je už nad slnko jasnejšie, že zo mňa veru žiadna profi blogerka byť nemôže, pretože takýmto laxným prístupom by som nezarobila ani len na rožky. Tiež už viete, že pomaly ale isto strácam kontakt s bývalými priateľmi, občas i realitou, no za to sa viac kamarátim s kuriérmi, trocha uletenou pani poštárkou či s našim pánom trafikárom, ktorý ma zastupuje v prípade zlyhania spomínaného kuriéra alebo tety poštárky.

Tentokrát nemám potrebu vysvetľovať dôvody môjho (ne)virtuálneho chovania. Tentokrát chcem napísať niečo, čo by mi pomohlo, keby mi to niekto povedal pred troma rokmi. A možno mi aj hovoril, len som nepočúvala dosť pozorne.

Po stereotype v podobe materskej dovolenky, nám začal pravý, nefalšovaný rodičovský Život, ktorý obieha po dráhe medzi škôlkou, mojou prácou, Jeho prácou a domom, teda našim domovom. Už neriešime koliky, plienky, kojenie, odplienkovanie, alebo zuby.

Riešime logistiku, choroby, krúžky, priepustky ... A zuby, tie riešime stále, len už zasahujú do rodinného rozpočtu. Iné názvy, zodpovednosť rovnaká. Zmenil sa však môj pohľad (i keď emocionálne vypätie počas PMS, keď nedokážem nájsť zapatrošený tanečný dres, sa vie prejaviť v podobe zrútenej, hysterickej matky s machuľami okolo očí aj dnes). Teraz si však na to dám jeden tučný koláč a rosé. Nadávať pred Olíviou už, bohužiaľ, nemôžem, a tak sú expresívne výrazy častejšie nahradené len zúfalým úsmevom.

Rozdiel je ale ten, že už viem, že To prejde. Všetky otrepané frázy typu „Chce To len čas“ sa potvrdili a ja sa opäť utvrdzujem v tom, že Allen Woody mal pravdu, keď povedal, že klišé je klišé preto, že je jednoducho pravdivé.

Boli chvíle, kedy som mala pocit, že To nestihnem. Hľadala som príležitostné joby, ktorými som si chcela dokázať, že na To mám, rovnako ako Oni, „úspešné instagramové mamičky, ktoré počas materskej dovolenky stihli vybudovať svoj biznis“. A to sa vám priznám, bola som aj na pohovore. S Olíviou v kočiari, ktorá s bezzubým úsmevom odpovedala namiesto mňa.

Prečo som to robila? Nuž, asi len z jedného jediného dôvodu. Hrala som sa na preteky, no sama so sebou. Bola som len mamou s mastnými vlasmi v teplákoch, ktorá sa stihla realizovať maximálne v kuchyni a počas písania seminárnych prác, kde som bola často úspešnejšia ako pri hrncoch. Mamou, ktorá len prala, a keď mi osud doprial, aj žehlila a popritom sa mi podarilo dokončiť si školu (za pomoci môjho rodinného tímu, samozrejme). A tak sa pýtam, ozaj som toho stihla tak málo?

Čo však viem je, že som stihla stratiť zopár chvíl pokoja a prítomnosti, ktorých význam sa v súčasnosti tak vyzdvihuje. A nepotrebujem žiadneho psychológa, aby mi vysvetlil, kde sa stala chyba. Žiadna chyba nenastala, chcela som len predbehnúť čas. Dnes viem, že každý jeden okamžik v mojej „hre“ mal dokonalé načasovanie.

Nechápte ma zle. Nechcem a nečakám, že ma okolie bude uznávať a ľudia tlapkať po ramene za niečo, čo je prirodzené a od každej matky sa akosi očakáva. Okrem vlastného bilancovania a pochopenia vecí, ktoré možno Vy už všetky dávno viete, som k tomuto poznaniu dospela len nedávno a úprimne sa z toho teším.

Pretože už viem, že klišé „všetko má svoj čas“ je naozaj pravdivé.

Ďakujem, Allen. 

Mám sa výborne! A ty?

Keď sa udeje tá vzácna chvíľa a ja sa zrazu ocitnem v kruhu bezdetných (rozumej mojich rovesníkov, väčšinou už len spomienkových kamarátov), pýtajú sa ma, ako sa mám.

Chápem, čo už im iné ostáva – nepracujem, posledné tri dni už ani neštudujem, nerandím, nechodím na workshopy či iné zaujímavé prednášky, ktoré majú šancu povzniesť môjho ducha. Nechodíme na dovolenky do Ázie a nie sme ani jedna z tých moderných rodín, ktorá odmala cestuje s dieťaťom a názorom, aké je to fasa, a hlavne „úplne rovnaké ako to bolo predtým“.

Ak ste čítali môj posledný príspevok, tak už viete, že niesom ani bloger/jútuber/influencer/či iný platený otvárač darčekových krabíc (otázka pre skúsenejších, je na to už aj oficiálny názov?). Jediné krabice, ktoré posledné roky otváram sú tie od pizze, nik mi za to neplatí a rastie mi z toho zadok. Vrátim sa však k tomu, čo sa stane, keď sa niekto opýta, ako sa mám.

Nuž čo, mám sa veru výborne! Posledné dva roky som sa pravidelne budila s vykrútenou chrbticou, odhaleným poprsím a tričkom vytiahnutým až po bradu. Nebudil ma budík, ale malá spotená Cibulka s tým, že má ráno o siedmej chuť na palacinky, alebo na Mášu a Medveďa – to je ten lepší prípad.

Polhodinu mi trvá, kým zistím, kde je sever. Potom nasledujú dve hodiny, kedy neviem, či je pondelok alebo streda a ja s tým istým tričkom, ktoré si v lepšie dni aspoň zastrčím do nohavíc, obieham priestor medzi kúpeľňou, kuchyňou a obývačkou, odkiaľ dostávam v pravidelných intervaloch nový pokyn. Ak stihnem ísť na záchod, je to ten lepší deň.

Zatiaľ môže byť, že? Myslela som si.

Ďaľšie dve hodiny sa zmením z upratovačky a kuchárky na animátorku, ale nie na dlho, pretože deti sú čarovné malé bytosti vyžadujúce si transformácie vašej osobnosti aj nečakane, a vtedy musí byť človek pripravený. Samozrejme, vždy s úsmevom. Takže ak práve prebieha moja chvíľka animácie, musím myslieť aj na skryté tromfy v podobe sušených jahôd, či iných všakovakých chutných drobností, ktoré zvyšujú šancu, že ma moje dieťa nezožerie. Ak sa to teda podarí a program zožne úspech, som sa seba patrične hrdá.

Ale počkať. Prichádza kritický moment uspávania. Von? Dnu? V posteli? V nosiči? Kývať, triasť, spievať, recitovať? Toľko možností a tak málo času. Ha! Po dvoch rokoch to vyšperkujete, nebojte sa. Alebo aj nie. Mne sa to každopádne podarilo a túto procedúru dokážem vtesnať do 20 minút.

Ak zaspí a mne zaznejú v ušiach fanfáry, strčím si do zadku vrtuľu a ide sa na to. Navariť, poupratovať, vyniesť smeti, oprať, vyvešať, či nebodaj ísť konečne na ten záchod? Pozor, toto všetko sú kritické rozhodnutia, od ktorých sa bude odvíjať ďalší priebeh dňa, takže určiť si priority je na mieste.

Počuj, kamarát, ozaj ťa to ešte baví počúvať?

Mamičky, vy viete, že keď dieťa na obed spí dlhšie ako hodinu a pol, je to v podstate výhra v lotérii. Takže tu si opätovne pogratulujem a ideme ďalej. V momente, kedy splním aspoň niektoré z vyššie uvedených aktivít, navarím si kávu a v tom to príde. Budíček! Tak nič, káva počká.

Ešte stále ťa baví počúvať, ako sa mám? Nie? Myslela som si! Ale dovoľ, aby som to dokončila. Budem stručná.

Keď sa skončí boj s tigrom, pretože inak kŕmenie mojej dcéry nazvať neviem, utriem si pot na čele, vymením tričko a opäť sa šibnutím čarovného prútika mením na animátora a rozmýšľam, aký program by mohol byť dostatočne inšpiratívny aj pre dvojročného človiečika.

Občas sa to predsa len podarí a pomedzi celý ten nádherný chaos dostanem zopár pús a objatí, a vtedy sa udeje niečo veľmi zvláštne. Niečo, čo má za následok instantnú stratu pamäte asi každej matky, keď ihneď zabudneme, čo všetko sa udialo v doobedných hodinách. Zrazu som nesmierne vďačná. Za to všetko.

A potom Cibulka zbadá vo výklade nafukovacie koleso s hlavou leva a ja pochopím, že ak ho ihneď nekúpim, mám o večerný program vystarané.

Tým ťa ale, kamarát môj, zaťažovať nejdem. Prídeš na to sám.

 A preto, kamarát, často odpovedám na otázku „ako sa máš“ len úsmevom. :)

Na záver tohoto príspevku by som chcela vyjadriť svoj obdiv ku všetkým dvoj-a viac-matkám, prípadne samoživiteľkám. Ste pre mňa chodiace superhrdinky a myslím si, že spoločnosť hlboko podceňuje to, čo každý deň robíte.

Prečo zo mňa nebude ozajstná blogerka

Už je to istý čas, odkedy som nenapísala žiaden nový post. Občas sa ma to aj opýtate, a preto budú nasledujúce riadky odpoveďou. Dlho som váhala, či ho napísať. Najmä preto, aby to nevyznelo ako zbytočný „hejt“ na ľudí, ktorí svoju prácu robia dobre a robia ju preto, že ich baví – blogerov.

Ja som sa totiž s rolou blogerky akosi nestotožnila.

Prešlo presne 2 a pol roka, odkedy som si vytvorila svoj lenivý blog. Vtedy som mala silný vnútorný pocit informovať virtuálny svet o tom mojom, novom svete, v ktorom sa náhodne ocitla, no veľa vecí sa zmenilo. Jednak v spôsobe akým prežívam veci, ale rovnako sa čoraz viac začali objavovať aj húfy večne usmiatych a dokonale nastajlovaných instatných mamičiek.

Tempo sa zrýchľuje. Mamičky súťažia, ktorá vyzerá lepšie bez make-upu, s make-upom, ktorá viac stihne, ktorá príde s lepším nápadom na biznis, veď všetko sa to dá... Nedá. Buď funguje lepšie biznis, alebo váš vzťah s partnerom.  Buď trávite viac času na telefóne, alebo s dieťaťom.

 Takže blogerkou niesom a nebudem, pretože nechcem a nemôžem. Ono sa to môže síce zdať, že blogerkou sa zrazu narodíte, ale je to vskutku nákladná záležitosť, ktorá pohlcuje čas aj peniaze. (Babi, ak nasledujúcim riadkom nebudeš rozumieť, to nevadí, ja ti to potom vysvetlím).

•   Nemám followerov (sledovateľov), ktorým by sa zapáčil môj sofistikovaný feed na instagrame v dokonale zladených farebných odtieňoch. Prečo? 

•  Followerov nemám preto, že niesom príliš zaujímavá. V ničom nevynikám, nad fotkami moc nepremýšľam a pridávam také, ktoré pre mňa niečo znamenajú. Je mi jedno, v akých sú odtieňoch, aj život je plný rôznych odtieňov a mňa celé instagramové divadielko, z ktorého vyprcháva autenticita, už jednoducho prestáva baviť.

•  Followerov tiež nemám preto, lebo nemám peniaze. Peniaze na pekné, značkové šaty, od rôznych lokálnych výrobcov a zero-waste producerov, ktoré stoja toľko peňazí, že moje srdce spolu s peňaženkou len trpko zaplače. 

• Peniaze nemám preto, lebo som na rodičovskej dovolenke (kde mám lehátko a martini?) a dostávam presne 238,38 eur na mesiac. Tým pádom mi neostáva nazvyš na nákup kvalitných a krásnych, no bolestivo drahých vecí, či na všakovaké kreatívne  výlety, z ktorých fotky by mohli zarobiť váš lajk.

•   Na rodičovskej dovolenke som preto, lebo som pred troma rokmi otehotnela, stále neviem presne ako a kedy, ale aspoň viem, s kým.

Tak čo, už chápete prečo ma neláka stať sa aktívnou súčasťou tohoto začarovaného kruhu?

 A vy ostatné, či ostatní, ktorí to robíte lepšie ako ja a baví vás to, robte to ďalej. Tiež vás potajomky sledujem a hovorím si, akí ste inšpiratívni a aký skvelý život máte. A potom vypnem telefón a pozriem sa. Tak naozaj.

Rodíme!

Áno, žijem a môj blog žije tiež, ale ide mu to akosi ťažkopádne. Neospravedlním to tým, že nemám čas, pretože čas sa dá nájsť vždy ak sa chce, no moje priority sa za posledné dni nachádzali mimo internetu či notebooku. Ak som tento žrací nástroj času otvorila, tak len kvôli žraniu, ale tomu ozajstnému – vďakabohu za recepty a jutúby! Párkrát som si však našla čas a pochválila sa tým, že aj napriek prvotným haluškám, sme sa predsa len rozhodli ísť do spoločného bývania a tamtadadá, už je to mesiac čo sme sa s Olíviou oficiáne zapísali do Petržalského ghetta. A na moje prekvapenie a večné hejtovanie panelákov, ľudí, betónu a neviem čoho všetkého – som spokojná a každý deň som obklopená stromami a dýchateľným kyslíkom, milými Petržalčanmi, ktorý mi ochotne podržia dvere výťahu či naložia môj nákup rovno do tašky. Vidíte, mať dieťa prináša isté výhody, takže na nákupy už len s Cibulkou. 

Koho zaujíma ako sa má Slivka Cibulková, tak môžem hrdo vyhlásiť, že posledný mesiac sme to samostatne zvládli bez pomoci babiek, prababiek aj prarababiek, a zvládli sme to do konca aj so Slivkiným prvým oficiálnym diplomom z plávania! Som z toho viac nadšená ako ona sama, pretože verím, že práve moja Cibulková bude raz tá najznámejšia na Slovensku.  Nejak som však odbehla od toho, o čom pôvodne mal tento príspevok byť... Každú mamu aj nemamu totiž najviac zaujíma grandfinále divokej tehotenskej jazdy, a tým je predsa pôrod! Aký bol ten môj?

 PÔROD JE SMMMRRRRRŤŤŤŤŤ! Ale nie. Teda áno. Trošku áno. Smrť zaživa so šťastným koncom. Och! Viete, že ja vám tu vždy píšem všetko tak, ako cítim a nič zbytočne neprikášľujem. Transcendentálne zážitky bio-mám si môžete nájsť niekde inde, tu to opíšem presne tak, ako si to pamätám, aj keď možno niektoré z vás popudím a súhlasiť nebudete.

 Pred pôrodom som sa najčastejšie stretávala s útechou „neboj, na druhý deň už aj zabudneš“. Nuž, prešlo takmer polroka a stále si živo pamätám na moje gymnastické variácie rôznych, čo najmenej bolestivých polôh na pôrodnej sále (Sedieť na koze s nohami do hora musel vymyslieť určite chlap!).

 Začalo sa to v nedeľu večer, kedy som do seba pchala čo sa dalo, a popritom som sledovala ako Pablo Escobar uteká pred políciou, keď zrazu huuups, niečo sa pohlo tak, ako nemalo. Teda malo, veď som prenášala už dva týždne, v izbe si to vypekala na Prodigy, robila drepy, miernym poklusom v -15 si to razila Štrbou a furt nič. Asi som mala umyť okná. Čiže pohlo sa to tam dole presne tak, ako aj malo. Podľa rád sestričiek som si začala merať intervaly, ktoré sa skracovali, a tak sme sa s Oliviou rozhodli, že budeme rodiť.

Keďže je moje dieťa dodnes pokojné, ani v osudnú noc netlačilo na pílu a dovolilo mi odlakovať si nechty a dať posledné tehotenské selfie. Paráda, vravím si, veď to až tak nebolí! Veď počkaj moja...

O pár hodín na to sme sa už s dedkom viezli v aute do popradskej nemocnice, kde som zaklopala na sálu s tým, že asi idem rodiť. Sestrička ma privítala s úsmevom, čo sa už nedá povedať o mladom doktorovi, ktorému som očividne prerušila sladký spánok a touto cestou ho pozdravujem! Modlila som sa, aby ma nerodil tento prívetivý mladý muž, s ktorým by pôrod bol prinajmenšom exotický zážitok. Olívia ma vypočula, a hoci za nami ráno dorazila z Bratislavy aj druhá časť produkcie nášho potomka, nedialo sa absolútne nič. Akože vôbec nič. Ticho. To sa už služby vymenili, a tak som celý deň prehovárala Olíviu nech nie je až taká tvrdohlavá a predsa len skúsi trochu pritlačiť. Vo večerných hodinách ma teda opäť vypočula. Zrazu som sa teda ocitla na pôrodnej sále spoločne s neskutočne úžasnou pani doktorkou, ktorej, ak si to náhodou tiež prečíta, za všetko nadovšetko ďakujem. Odštartovali sme teda rodiacu jazdu, ktorej rýchlosť by som prirovnala jazde cez slovenské, možno poľské dediny, s pravidelným zastavením či postrašením policajných hliadok. Nejdem vám písať aké som mala pocity. Napíšem len toľko, že každú z vás, ktorá to zažila, obdivujem, a každej, ktorej pôrodný proces nebol tak zdĺhavý a náročný, úprimne zo srdca závidím.

Nás toto rodenie tak ohromne bavilo, že sme to potiahli do štvrtej hodiny utorkového rána, spoločne s Peťom, ktorému tiež  najviac na svete ďakujem, že to zvládol ako chlap a hrdý tatko, ktorý ma asi dve hodiny vkuse sprchoval horúcou vodou, videl ma nielen nahú, spotenú, hladnú, totálne vyčerpanú a maximálne neatraktívnu v tom najintímnejšom momente ženy, kedy z vás opadne všetká hanba a ostanete len vy a vaša bolesť, no s prísľubom blížiaceho sa konca a s tým najkrajším vyvrcholením v živote. Hej ženy, a to je teda něco!

O deviatich mesiačikoch (časť tretia)

Ako to teda zistíte? Poviem vám len toľko: zistíte! Čas ani spôsob si nevyberiete, ale verte mi, ten búšiaci žralok vovnútri sa raz rozhodne ísť von, a žiadne umývanie okien ani chodenie po schodoch vám pôrod neurýchli (ako najčastejšie uvedené "spúšťače" uvedené na internete)!

Keďže tento blog sa zakladá výlučne na pravde a má vám slúžiť ako praktická pomôcka v boji proti tehotenstvu/s tehotenstvom/s dieťaťom/s vašim mužom či s vašimi hormónmi, najsrdečnejšia rada, akú vám dám je nasledovná: nedovoľte, aby vám spadli kľúče. Ak sa tak stane, máte vážny problém, ale vyriešite ho tým, že sa predkloníte a urobíte cvik podobný tomu, ktorý sme robili pri rozcvičke na telesnej výchove. Dôležité je, aby vás pri tom nik nevidel, a aby ste si predtým rozopli gombík na nohaviciach (Mimochodom... vyhoďte všetky nohavice, tehotenstvu šéfujú legíny!).

Ďalšia vec: namiesto kardia vám bude úplne stačiť, že si budete chcieť oholiť vaše nohy, prípadne iné partie, ktoré nebudem menovať (ale sú to tie, na ktoré v 9. mesiaci už nebudete vidieť). Opäť vám poradím: robí sa to ľahšie v sede ako postojačky a vyhraďte si na to aspoň 20 minút. 

Obúvanie! Neľahký oriešok, ale aj ten hravo zvládnete, pokiaľ si pekne (ak sa dá, tak v kľude) sadnete (presne, ako som vám radila v odstavci vyššie). Avšak to všetko sú aktivity, ktoré sú len príjemným spestrením týchto nevšedných dní. Najväšia pecka, ktorá vám rozbúcha srdiečkA je...

SPANIE! Viete na čo som prišla? Že princezná na hrášku bola určite tehotná, a TO bol ten dôvod prečo nemohla spať. Zistíte, že táto rozprávka je, podobne ako môj blog, založená na frustrujúcej skúsenosti danej princezny, ktorá sa problémy diskomfortu spôsobeného gigantickým bruchom rozhodla riešiť XY vankúšmi a my jej za to ďakujeme. V rozprávke sa však nespomínaju rôzne halucinogénne stavy bdenia či pravidelné chodenie na záchod. Nuž čo, aspoň máme dôkladnú predprípravu na starobu. 

V rámci predprípravy na pôrod som svoj boj s tehotenstvom, a hlavne boj sama so sebou riešila pravidelným cvičením jógy (na youtube nájdete perfišné pre-natálne videá!). Práve preto, aby som sa v spoločnej prítomnosti nedeprimovala porovnávaním sa s krásnymi štíhlymi srnkami a nestrápňovala pred vymakaným trénerom, jógu som cvičila sama. Teda samé dve a náramne sa nám to obom páčilo. Bol to najlepší krok, aký som v tehotenstve mohla spraviť, pretože verím, že aká ste počas tehotenstva vy, také bude aj vaše dieťa. A keďže som poctivo precvičovala tadasány každý deň, Budha mi to vrátil v podobe mojej krásnej a pokojnej Olívie, ktorá sa budí len dva razy za noc. Namasté! 

Môj ďalší príspevok bude o pôrode. Uf, už teraz ma zabolelo.

Ale nie.. musím vás len trošku postrašiť, muhaha! Kto iný, keď nie ja?

O deviatich mesiačikoch (časť druhá)

Milé dámy, vítam vás v období, kedy vaše brucho každým dňom rastie, mechúr sa rapídne zmenšuje a wécka sú stále všade príliš ďaleko.

Dlho som rozmýšľala, ako opíšem svoj druhý trimester. Trvalo mi to dlhšie, pretože skôr ako písaniu som sa venovala vyžieraniu čokoládových vajec a foteniu Olívie ako medveďa/zajaca/kuraťa.. (nie, to kura som si vymyslela) a musíte uznať, že výsledok bol naozaj chutný! Keď som sa snažila spomenúť si, ako prebiehala druhá časť môjho tehotenstva, otvorila som svoju galériu so zistením, že som sa chovala viac ako turistka než tehotná žena.

 Za tri mesiace som prešla viac kopcov ako za predošlé 3 roky. Nie, nechválim sa - týmto chcem len opätovne povzbudiť všetky tehotné ženy k tomu, že tehotenstvo v sebe skrýva množstvo nielen pozitívnej ale aj fyzickej energie, o ktorej nik nehovorí, a malo by sa. Ešteže tu stále máte mňa, muhahahaha! 

Ako dôkaz je obrázok nižšie, kde som asi vo svojom 18. TT (tieto tehotenské skratky...to je něco! Ale nebojte, naučíte sa), šlapalo mi to lepšie ako kedykoľkvek predtým. Jediným skutočným adrenalínom bolo snáď cikanie v tmavom lese, pretože utekať pred medveďom v štvrtom mesiaci bolo už aj na mňa veľa. 

 Totiž, ako sa šťastným umelcom ťažko tvorí,  mne sa tieto tri mesiace neľahko opisujú, pretože boli najlepšou tretinou tehotenstva a jedným z najkrajších období vôbec, a tým pádom maximálne neatraktívne čítanie do môjho búrlivého blogu. Predsa sa však nájdu isté highlighty, o ktorých by ste mali vedieť.

Druhý trimester môžeme v skratke nazvať "tichom pred búrkou". Všetko bolo akési príliš pokojné – už som definitívne pochopila, že moja situácia je (dobrovoľne) nezvratná, hormóny ustúpili na level pokojnej hladiny (hoci pri Svokre som ronila krokodíle slzy a nie, nepýtajte sa ma, prečo som sledovala práve tento program), už som nemusela spávať 20 hodín denne, počiatočné stresy z toho „ako to všetko zvládneme“ nahradili skôr debaty o tom, či to bude Agustína alebo Fridrich, na instragrame som poctivo zbierala lajky svojím rastúcim bruškom, ale predovšetkým - pôrod bol ešte ďaleká budúcnosť. Krása.

Dúfam, že všetky tehotné ste si už nakúpili tričká, o ktorých som písala v predošlom príspevku. Mali by ste, pokiaľ sa chcete vyhnúť podozrievavým pohľadom a namiesto toho si užívať cudzie ruky na vašom brušku. „Môžem si pohladkať?“ je najčastejšia otázka hneď po „Už viete čo to je?“ a „Máte už meno?“ Povinná jazda, ktorú zažijeme všetky, no všetky z nás zároveň budeme opakovať na druhých, a tak to má predsa byť. Jedna milá, praktická rada – ak meno nebudete chcieť prezradiť, budete za trápnu tajnostkárku. Ak ho prezradíte a nestretnete sa so súhlasom, aj tak vám budú všetci slušne klamať, takže to kľudne skúste s Agustínou či Fridrichom. Výrazy okolia môžu pobaviť.

Táto časť tehotenstva je charakteristická aj tým, že v tele nastávajú zmeny a pohyby, ktoré nedokážete identifikovať. Ja som dosť dlho nevedela rozlíšiť, či ma kope Olívia alebo som zjedla len príliš veľa kapustovej polievky. Aké to teda je, keď dieťa kope? Nuž...  predstavte si, že máte v bruchu rybu, veľmi hyperaktívnu rybu, ktorá zjedla príliš veľa kapustnice a naráža do stien terária. Tak presne takýto je pocit keď vás dieťa kope. Snáď nie som málo romantická, ale sľúbila som, že vám nikdy nebudem klamať! Muhaha!

Druhý trimester je tiež obdobie, keď každý jeden mesiac nastáva obroooovská udalosť nazývaná ultrazvuk. Ja som na každý jeden prišla s iným členom rodiny, vynechala som snáď len babky. Opäť dobrá rada - v deň, kedy pôjdete na túto mega-párty, zoberte si so sebou len rannú povinnú výbavu tehotnej ženy v podobe banánu a 1,5 litra kojeneckej vody a všetky peniaze nechajte doma! Ja som totižto po svojom prvom skutočnom ultrazvuku od radosti urobila spontánny nákup v podobe kožušinových vestičiek a topánočiek, do ktorých buď ešte stále Olívia nevošla alebo to už prešvihla. Ja viem, je ťažké tešiť sa "nasucho", ale... radšej si dajte kapustnicu, plienky nie sú lacná záležitosť! :)

Apropos, nasucho ... v druhom trimestri ste presne v polovici vašej abstinencie (môžete sa tešiť aj plakať, záleží na vašom momentálnom hormonálnom rozpoložení). Nech ste akokoľvek zásadová, verte mi, po pôrode si jedného malého dáte a bude to ten druhý najkrajší pocit na svete (prvý, samozrejme, nie je čistá posteľ a 10 kíl dolu v priebehu dvoch dní, ale pohľad na malú Augustínu!). Ale nejdem vás ešte strašiť s pôrodom. Namiesto Moët & Chandon si buchnite jahodové Robby Bubble a budete celá šťastná. Hrabkať vám počas týchto nezabudnuteľných deviatich mesiacov bude aj bez alkoholu.

Ak označím tehotenstvo Božskou komédiou, tak druhý trimester je očistec. Užívajte si ho plnými dúškami, veľa sa hýbte, neseďte, neplačte pri Svokre (ani nad vašou svokrou), pretože peklo ešte len príde. Muhaha! Robím si srandu. Teda nie tak celkom, ale o tom potom. 

Olívia tento raz ani nechce jesť, ani nenaložila, krásne si spinká a to je čas, kedy si idem vychutnať svoje posledné čokoládove vajíčko predtým, než sa konečne odhodlám zahájiť diétu, ktorú aj tak nikdy nezahájim!

O deviatich mesiačikoch (časť prvá)

Zo štúdia žurnalistiky si pamätám málo. Z toho mála si však pamätám, že: 1. Titulok má byť zaujímavý, 2. Text sa má skladať z kratších odsekov, 3. Text nemá byť príliš dlhý.

 Ako mám vtesnať deväť mesiacov do jedného príspevku bez toho, aby ste sa v polovici nezľakli a neprestali čítať? Nemožné. Preto som sa rozhodla, že na to pôjdem zľahka a svojich krásnych, nezabudnuteľných, TUČNÝCH deväť mesiacov vám naservírujem na viackrát, aby ste dôkladne pochopili, aké nádherné (a TUČNÉ) vie byť tehotenstvo. Možno potom začnete brať antikoncepciu trocha serióznejšie. Alebo... o jej používaní začnete minimálne uvažovať.

 Ušetrím vás napätia. Asi nikomu z vás neuniklo, že sa mi minulý rok každý mesiac pravidelne naťahovali brušné svaly (znie to lepšie ako keď poviem, že mi narástlo gigantické brucho, kvôli ktorému som posledné dni ledva vstávala z postele). Aby som nadviazala na svoj predošlý príspevok - dve čiarky sú definitívne potvrdené, tadááá, ÁNO, SOM OFICIÁLNE TEHOTNÁ. Teda, bola som, čím sa zvyšuje dôveryhodnosť nielen tehotenských testov ale aj skúseností mojej mamky. (Budúce potencionálne mamičky – už viete ako na to: 1. test, 2. test, 3. Modrý koník, 4. moja mamka)

 Ak by vás zaujímalo, ako prebieha takáto ošemetná návšteva lekára. V prvom rade, vôbec nie je až taká ošemetná, iba trochu trápna, pokiaľ sa s vami testy zahrávali podobne ako somnou. Sklamem vás – vôbec nebudete originálne. Príchod do ambulancie s malou dušičkou a tým, že som ASI tehotná doktor ohodnotil len laxným úsmevom, predpokladám, že takéto nádejné mamičky ho navštevujú často. Takže ak chcete zaujať, pekne-krásne si vymyslite niečo lepšie!

Na ultrazvuku sa objavila maličká bodka, ktorá počas deviatich mesiacoch rástla a každý mesiac menila podobu. Každý "to" nazýva rôzne. Predpokladám, že športovkyne veľkosť „toho“ prirovnávajú k rôznym loptičkám, ja ako frutarián, ktorému nevadí mäso (áno, aj takí existujú!) som "to" nazývala od hrášku, fazuľky, citrónu, cez pomaranč a dotiahla som to až na melón. Poriadny, šťavnatý, takmer štvorkilový melón. Ako príde na svet takýto štvorkilový melón vám napíšem neskôr, chce to osobitnú kapitolu. Možno aj osobitný blog.

Ako sme spoločne s doktorom romanticky sledovali „tú maličkú bodku“,  opýtal sa ma: „Čo s tým budeme robiť, Kristínka?“ Čo by sme robili? Lets get this party started!

Už viete, aké vrúcne boli reakcie mojich najbližších. Viacerým z vás to prišlo strašne vtipné a kľudne vám to raz osobne zopakujem, teraz je však mojou úlohou povedať vám niečo o tých krásnych mesiacoch, plných paradoxov, mýtov a klamstiev, o ktorých vám nikto nepovie. Iba ja, muhaha!

1.     Trimester

Prvé tri mesiace boli totálna nuda! Až taká, že som z nej pravidelne zaspávala, a to najmä vtedy, keď sa odomňa očakávala najväčšia psychická či fyzická aktivita. Okrem MHD (kde sa pri každom nadskočení zľaknete, či „to“ z vás nevypadne – nie, nevypadne) táto nuda prichádzala najmä v práci, po obede... Bum, zrazu vám kvecne hlava.

Jediné, čo by vám v takejto situácii pomohlo je voňavá kávička, ale tu prichádza problém, dámy. Káva sa totiž piť nemá. Prečo? To asi nik presne nevie, proste nemá. Ja som toto „pravidlo“ dodržiavala asi dva mesiace, až som opätovne a dobrovoľne podľahla mojej závislosti. Vraj keď pijete kávu, budete mať naspídované dieťa. Dnes mám v sebe už dve a výsledkom je Olivia, ktorá spí už skoro celý deň a vďaka tomu môžem písať tieto riadky a popritom rozmýšľať nad treťou.

Dôvodov prečo opisujem svoje prvé mesiace ako nezáživné je hneď viacero. Jednak som nezažila ani onen slávny adrenalín, keď sa musíte skrývať poza kríčky, keď vás bábätko pošteklí za žalúdok. Tiež som sa nemohla verejne tešiť, pretože do troch mesiacov sa „o tom ešte hovoriť nemá“. Ženy, kašlite na to, tešte sa (Pozor si dajte len vtedy, ak dáte výpoveď a chcete sa znova vrátiť, to by ste si pri oznamovaní mali byť už fakt isté – viete prečo). Mňa skoro trafil šľak kým som uverejnila na fesjbuk TÚ FOTKU a všetci, čo si mysleli, že toľko jem lebo som len pažravá, už pochopili prečo. Ďalší dôvod prečo to oznámiť čím skôr je čisto sebecký, ale o to lepší. Prečo nevyužiť výhody tehotenstva a neterorizovať citovo vydierať svojich najbližších od prvého dňa?

Nie, nemôžete ísť na nákup! ÁNO, MUSÍŠ mi spraviť masáž nôh! Áno, musíte mať v práci pod stolom krabicu a na nej vyložené nohy! Áno, musíte stále vetrať, pretože to inak nezvládnete a otyčkujete všetkých kolegov! (Príroda to má krásne vymyslené – hoci už dlho nezažijete poriadnu opicu, keby vám to náhodou chýbalo, točky v hlave budete mať pravidelne a budú čoraz horšie – tešte sa, paráda je to najmä v nákupných centrách, kde sú ešte aj wécká vždy na opačnej strane). 

Svoje príspevky zvyknem ukončiť nejakou pointou či ponaučením, ale so statusom 23-ročnej-náhodne-tehotnej už na tom nie som morálne tak dobre, že vás môžem poúčať.

Snáď len ... Neverte mýtom o kyslých uhorkách, vôbec nechutia tak dobre! Ale pokiaľ ich obľubujete, tak si to počas tehotenstva nadbehnite, lebo počas kojenia už žiadne uhorečky nebudúúú! Teda môžete, ale to by ste zažili parádu zvanú kolika a to NECHCETE.

PS. Na konci tretieho mesiaca si povinne kúpte tričko s nápisom „ NIE SOM TUČNÁ, LEN TEHOTNÁ“.

Och, skoro som zabudla. O kolísavej hladine hormónov vám hovoriť nejdem. Definitívne by som vás odradila od materstva. Poviem len, že rozbúrený oceán je oproti tomu šuvix.

Malá naložila do gatí, tak zatiaľ končim. Ináč keby ste zabudli, tak tehotenstvo je fakt skvelé!

Kedy správne otehotnieť

Prvá rada pre vás: Ak chcete oznámiť radostnú novinu svojmu nadriadenému, snažte sa informovať ho o tom skôr než dáte výpoveď a následne sa budete chcieť vrátiť.  Práve výpovedná lehota je presne to, čo vás ako nastávajúcu matku do nebezpečnej situácie stavia, ale hlavu hore! Okrem toho vás čaká aj 9 mesiacov rozkolísaných hormónov, prejedania sa, mikrospánkov v MHD, 20 kíl navyše, a to všetko máte už vopred odpustené!

Ale nie to som chcela. 

Ja som totiž poradie "správneho postupu" trošku pomotala. Našla som si novú prácu, konečne takú, ktorá by ma SNÁĎ bavila. Ale aby som sa náhodou necítila úspešne a nezačala sa okamžite tešiť zo zlomu v mojom krátkom kariérnom živote, o dva týždne neskôr sa odohralo to, čo ste si prečítali v predchádzajúcom príspevku. (Ak ste tak neurobili, urobte, inak budete zmätení a v príbehu sa stratíte.) To, že som začala chodiť do školy, je len malá čerešňa na tejto gigantickej torte zmätku a šťastia.

Po dôslednom zvážení pre a proti som sa rozhodla vrátiť do svojej pôvodnej práce, a tak po veľkom, skutočne veľmi veľkom snažení a prosení o nový job, som bola postavená pred novú výzvu. S úsmevom sa ho vzdať, a pre zmenu so sklopenými ušami prosiť svojho ex(budúceho) šéfa, že sa CHCEM vrátiť. Ou a tiež, že som tehotná. Skoro som zabudla. Dobrá rada: V tomto okamihu ešte nehovorte celú pravdu, a radšej si ju rozložte na dve časti, nech to šéf ľahšie strávi. Najskôr prosba o návrat, a následne vyčkáte dva až tri mesiace a vtedy naplno udeříte. (Všetkým lingvistom sa ospravedlňujem, slovenčina, bohužiaľ, nemá lepší ekvivalent!)

Takže asi takto:

či naopak?

Celá tato ošemetná situácia mala o to väčšie grády, že šéf nebol slovák. Tu prichádza kameň úrazu - vzhľadom na charakter informácie som v tom strese zabudla na všetky pomocné slovíčka, ktorými by som sa jemne a pomaličky dostala k cieľu. Proste som to vyklopila.  

Najprv odznel povinný small talk, haha, how are you, great, awesome, thank you and you? A v tomto ľahkom tóne "akože sa nič nedeje, prišla som si len pokecať" som, samozrejme, pokračovala.

- I just wanted to tell you that ... I am pregnant.

-Oh! Wow! (chvíľka ticha) That's... that's amazing!  DID YOU PLAN IT, RIGHT? 

No mohol sa toto opýtať? 

Očividne mohol.

- No... not really. 

Keď nad tým uvažujem, jeho reakcia bola snáď z tých naj...očakávanejších.  Asi to bude tým, že to vzhľadom na jeho otázku odomňa asi skutočne očakával. Hmm, manažérska intuitícia. Neviem. Moji najbližší to asi ani vo sne nepredpokladali, pretože ich reakcie boli o to vrúcnejšie.

Telefonát s mojou 16-ročnou sestrou. Vopred sa ospravedlňujem za vulgarizmy, ale TAK to bolo.

- Ahoj moja, neuveríš čo sa stalo! Budeš krstná mama! (môj strašne vzrušený tón)

- (ticho).

- Haló? (môj stále rozjarený tón)

- Si robíš pi*u, Kristína. (jej "úplne nad vecou"tón)

- Nie. (môj neistý tón)

- Počkaj, kupujem si bagetu, zavolám neskôr. 

-Aha. (môj nechápajúci tón, či si nerobí pi* u ona).

No nebolo to predsa len s tým šéfom jednoduchšie?

No nič, skúsim to s tatikom. 

- Čauko tatik, ak nesedíš, tak si sadni.

- Čo sa stalo?

- No...Som tehotná. (poučená z práce, že je lepšie na ísť priamo)

-Ježííííš, a ja  som sa zľakol, že si stratila ipod!

Kde je problém? Halóóóó, aspoň sa tvárte, že ste prekvapení!!!

Nemyslite si, že sa netešili. Tešili, a ako! Len trvalo asi tri mesiace, kým im to došlo. Čo sa čudujem, veď mne samej to došlo asi až na pôrodnej sále. Ja im opätovne ďakujem, že z toho nerobili zbytočné halóóo (aj keď trocha mohli) a boli tu pre mňa rovnako ako s jednou, tak s dvoma čiarkami. 

A čo som týmto príspevkom vlastne chcela povedať?

1. Pred tehotenstvom sa oplatí rozmýšľať strategicky viac, ako kedykoľkvek predtým.

2. Ak to aj nedomyslíte, nevadí. Všetky obety vám to malé zakakané stvorenie bude každý deň vracať. Nie vracať ako vracať (to bude každý síce deň), ale vracať svojim úsmevom. Najviac na svete pocit, verte mi.

Napríklad ja to stále trochu nedomyslím. Kúpila som dva lístky na Pohodu, a o týždeň na to mi došlo, že vlastne máme dieťa a logisticky to nevychádza. Tu ma napadá, že predvčerom som dostala elektrickú odsávačku, ktorá hľadá svoju novú majiteľku, nechcete? Je perfektnááá, predám lacno!

Dve čiarky

Dve čiarky. Bum! Je to tam.

Chaos, panika, stres? Kdeže, pohodička, šli sme s mojím drahým spolupáchateľom na zmrzku. Však čo, pivo sme si už spolu v Kotolni dať nemohli.

Chuť zmrzliny si síce nepamätám, ale pamätám si nás dvoch ako sedíme na miniatúrnych stoličkách a potichu lížeme zmrzlinu. Moja bola čokoládová.

-       Dobrá, že?

-       - Mhm.

-       Ale bude to v pohode, že?

-       Jasné.

Pre tých, čo sa čudujú, že to prebehlo tak hladko – nie, neprebehlo to tak ľahko, to som sa teraz len chcela hrať na strašne „cool - nad vecou – budúcou mamičkou“. Panika prišla, zákerne a potichu, trochu paradoxne v obchode, keď mi došlo, že s obsahom peňaženky budem musieť hospodáriť omnoho menej spontánne ako doteraz. Zľavy v Zare budú už len zľavy v Zare a nie chvíľky osobnej kreativity s názvom „ako najrýchlejšie minúť to, čo zostane z výplaty“ . (Či to, čo ostane závisí od nákupov? Whatever).

Bol 10. máj, Deň matiek, a tá moja na návšteve v hlavnom meste. Irónia osudu? Kažodpádne práve v TEN deň sa odohral nasledovný, veľmi krátky, ale o to viac pamätný rozhovor.

-       Počuj mami... ehm, no, už som to pár dní nedostala.

-       Aaaale prosím Ťa, Kristína, nepanikár.

-       No ale fakt, už to je pár dní....

-       Však ale dávate si pozor, nie?

-       Jasné!

SURE.

(S chuťou sme tento nevinný rozhovor zapili o desiatej ráno v meste Piňa Coladou, však čo povie mamka predsa vždy platí a ja v tom určite nie som!)

SURE vol 2.

Keďže toto sú riadky „based ENTIRELY on true events“, nejdem ďalej rozpitvávať, ako sa stalo, a čo predchádzalo tomu, že som, milí moji, ďalšie ráno tie dve čiarky našla. 

Podstatné je, že som ich našla. Totiž, ono to vôbec nie je také jednoduché! Myslíte si...ha, ociká jednu plastovú vec, počká 5 minút a je to? Nie nie, moji milí.

 Najprv do lekárne ako klasická hysterická žena vyšlete svojho drahého,  veď vy sa predsa nepôjdete strápniť! Aj tak za to môže on! Vy zatiaľ čakáte schúlená na gauči, nervózne si obhrýzate nechty, pomedzi to si prikladáte vankúš na brucho a myslíte si, ako by vám to neskutočne pristalo, potom sa nad sebou pousmejte, ved vy istotne nemôžete byť tehotná. Je to len intenzívny záchvev paniky kvôli pár dňom meškania, čo stresuješ! Medzi pár sekundovým striedaním momentov šťastia a hrôzy sa drahý konečne vráti a ešte ho aj chudáka vyhrešíte, že kde do KELU bol tak dlho.

Keď mi môj partner in crime s napoly vystrašeným a odhodlaným pohľadom podá „Tú vec“ trikrát obalenú v plastovom sáčku, viete, že už niet cesty späť.

 Každá z vás asi vie ako to funguje, odbaliť, vycikať, namočiť, a čakať. TO ČAKANIE. 5 minút v živote nebolo dlhších. Minúty prešli, človek by si myslel, že sa TO konečne dozvie. Ale opäť to nie je celkom tak.

Viete, prvá čiarka je tam vždy, pokiaľ ste šikovná a viete ocikať trocha plastu. Ale tá druhá, záhadná čiarka vie byť občas zradná. Moja sa somnou nepekne zahrávala a menila farby. Každú chvíľu si, potvora jedna, zmenila odtieň ružovej. Čo robiť v taktomto prípade v príbalovom letáku nepíšu, a vám neostáva nič iné, len ... (áno, asi viete čo príde) – kliknúť na Modrého koníka. (o Modrom koníkovi viac v ďaľšom dieli). Otvoria sa vám desiatky obrázkov ocikaných testov a vy si ich všetky po jednom porovnávate s tým svojim, popričom si uvedomujete absurdnosť danej situácie, ale čo iné zostáva?

 Zavolať mamke (ktorá medzitým odcestovala), že som ASI tehotná.

Čiže si to zhrňme. Je Deň matiek a už po druhýkrát v jeden deň som asi tehotná.

 PECKA.

Nuž, poďme ďalej. V príbalovom letáku asi múdri ľudia rátali s takouto možnosťou a radili spraviť test dvakrát.  Okej, vravím si, vstanem skoro ráno a ideme na to. V prípade pozitívneho výsledku skočím na vlak a nechám  si od odborníka potvrdiť výsledok.

Zazvoní budík, je 5 hodín ráno. Odbaliť, vycikať, namočiť (Cítim sa omnoho skúsenejšie a sebevedomejšie! (Kľudne ma zavolajte keď si nebudete vedieť dať rady).  Spúšťam si stopky na 5 minút.

 Dve čiarky! Bum! Je to tam.  (Aj tu by som, samozrejme, mohla priložiť foto ako dôkaz, ale ... v prípade, že to príde aj na vás, nebudem vám to zľahčovať!)

 Ale ale...  zas je tu háčik! Keďže tí múdri ľuďia, ktorí píšu príbalové letáky milujú napätie, radia neveriť ani tomuto výsledku. Moja drahá mamka síce poprela túto naivnú informáciu (skúsenosti z minulosti), a tak oznámim môjmu milovanému, že som už po tretíkrát ASI tehotná, síce o trochu viac ako včera, ale aby sme zistili AKO VEĽMI som tehotná, musím zájsť k lekárovi.

 Intuitívne sa chytím za bruško, skúšam, či niečo nezacítim. Nič. No, kašlem na to, vravím si, idem ja radšej k tomu doktorovi.

 Môj malý trigrík sa práve zobudil a chce jesť, tak zatiaľ končím.

(Len aby ste vedeli - na ceste vlakom k lekárovi som si neželala nič iné, len potvrdenie toho, čo naznačovali moje dvojdňové kamošky, 2 čiarky).