Rodíme!
Áno, žijem a môj blog žije tiež, ale ide mu to akosi ťažkopádne. Neospravedlním to tým, že nemám čas, pretože čas sa dá nájsť vždy ak sa chce, no moje priority sa za posledné dni nachádzali mimo internetu či notebooku. Ak som tento žrací nástroj času otvorila, tak len kvôli žraniu, ale tomu ozajstnému – vďakabohu za recepty a jutúby! Párkrát som si však našla čas a pochválila sa tým, že aj napriek prvotným haluškám, sme sa predsa len rozhodli ísť do spoločného bývania a tamtadadá, už je to mesiac čo sme sa s Olíviou oficiáne zapísali do Petržalského ghetta. A na moje prekvapenie a večné hejtovanie panelákov, ľudí, betónu a neviem čoho všetkého – som spokojná a každý deň som obklopená stromami a dýchateľným kyslíkom, milými Petržalčanmi, ktorý mi ochotne podržia dvere výťahu či naložia môj nákup rovno do tašky. Vidíte, mať dieťa prináša isté výhody, takže na nákupy už len s Cibulkou.
Koho zaujíma ako sa má Slivka Cibulková, tak môžem hrdo
vyhlásiť, že posledný mesiac sme to samostatne zvládli bez pomoci babiek,
prababiek aj prarababiek, a zvládli sme to do konca aj so Slivkiným prvým
oficiálnym diplomom z plávania! Som z toho viac nadšená ako ona sama,
pretože verím, že práve moja Cibulková bude raz tá najznámejšia na Slovensku. Nejak som však odbehla od toho, o čom pôvodne
mal tento príspevok byť... Každú mamu aj nemamu totiž najviac zaujíma
grandfinále divokej tehotenskej jazdy, a tým je predsa pôrod! Aký bol ten môj?
PÔROD JE SMMMRRRRRŤŤŤŤŤ! Ale nie. Teda áno. Trošku áno. Smrť zaživa so šťastným koncom. Och! Viete, že ja vám tu vždy píšem všetko tak, ako cítim a nič zbytočne neprikášľujem. Transcendentálne zážitky bio-mám si môžete nájsť niekde inde, tu to opíšem presne tak, ako si to pamätám, aj keď možno niektoré z vás popudím a súhlasiť nebudete.
Pred pôrodom som sa najčastejšie stretávala s útechou „neboj, na druhý deň už aj zabudneš“. Nuž, prešlo takmer polroka a stále si živo pamätám na moje gymnastické variácie rôznych, čo najmenej bolestivých polôh na pôrodnej sále (Sedieť na koze s nohami do hora musel vymyslieť určite chlap!).
Začalo sa to v nedeľu večer, kedy som do seba pchala čo sa dalo, a popritom som sledovala ako Pablo Escobar uteká pred políciou, keď zrazu huuups, niečo sa pohlo tak, ako nemalo. Teda malo, veď som prenášala už dva týždne, v izbe si to vypekala na Prodigy, robila drepy, miernym poklusom v -15 si to razila Štrbou a furt nič. Asi som mala umyť okná. Čiže pohlo sa to tam dole presne tak, ako aj malo. Podľa rád sestričiek som si začala merať intervaly, ktoré sa skracovali, a tak sme sa s Oliviou rozhodli, že budeme rodiť.
Keďže je moje dieťa dodnes pokojné, ani v osudnú noc netlačilo na pílu a dovolilo mi odlakovať si nechty a dať posledné tehotenské selfie. Paráda, vravím si, veď to až tak nebolí! Veď počkaj moja...
O pár hodín na to sme sa už s dedkom viezli v aute do popradskej nemocnice, kde som zaklopala na sálu s tým, že asi idem rodiť. Sestrička ma privítala s úsmevom, čo sa už nedá povedať o mladom doktorovi, ktorému som očividne prerušila sladký spánok a touto cestou ho pozdravujem! Modlila som sa, aby ma nerodil tento prívetivý mladý muž, s ktorým by pôrod bol prinajmenšom exotický zážitok. Olívia ma vypočula, a hoci za nami ráno dorazila z Bratislavy aj druhá časť produkcie nášho potomka, nedialo sa absolútne nič. Akože vôbec nič. Ticho. To sa už služby vymenili, a tak som celý deň prehovárala Olíviu nech nie je až taká tvrdohlavá a predsa len skúsi trochu pritlačiť. Vo večerných hodinách ma teda opäť vypočula. Zrazu som sa teda ocitla na pôrodnej sále spoločne s neskutočne úžasnou pani doktorkou, ktorej, ak si to náhodou tiež prečíta, za všetko nadovšetko ďakujem. Odštartovali sme teda rodiacu jazdu, ktorej rýchlosť by som prirovnala jazde cez slovenské, možno poľské dediny, s pravidelným zastavením či postrašením policajných hliadok. Nejdem vám písať aké som mala pocity. Napíšem len toľko, že každú z vás, ktorá to zažila, obdivujem, a každej, ktorej pôrodný proces nebol tak zdĺhavý a náročný, úprimne zo srdca závidím.
Nás toto rodenie tak ohromne bavilo, že sme to potiahli do štvrtej hodiny utorkového rána, spoločne s Peťom, ktorému tiež najviac na svete ďakujem, že to zvládol ako chlap a hrdý tatko, ktorý ma asi dve hodiny vkuse sprchoval horúcou vodou, videl ma nielen nahú, spotenú, hladnú, totálne vyčerpanú a maximálne neatraktívnu v tom najintímnejšom momente ženy, kedy z vás opadne všetká hanba a ostanete len vy a vaša bolesť, no s prísľubom blížiaceho sa konca a s tým najkrajším vyvrcholením v živote. Hej ženy, a to je teda něco!
Keďže Olívia už od svojho počatia miluje adrenalín, ani tento raz nesklamala a pupočnú šnúru si omotala okolo nožičky (okrem plávania ju prihlásim asi aj na gymnastiku), a tak sa naša párty noc skončila cisárskym rezom o 4:44, kedy som konečne zbadala moju malú cirkusantku. Bol to jeden z tých momentov,ktorý si navždy zapamätám a nebojím sa napísať, že bol najdojemnejší. Hneď druhý najkrajší bol ten, keď mi ju konečne priniesli na izbu a mohli sme sa na seba usmiať a tretí najkrajší bol ten, keď ma viezli zo sály a s tatkom Peťom sme na seba pozreli a vedeli sme. Hoci som polosfetovaná nedokázala povedať nič rozumné, nebolo treba. Už sme boli traja.
Noooo, nejak som sa rozpísala, čo? Mala by som si šetriť ďalšie mementá aj na iné príspevky! Čím vás budem kŕmiť? Jedine že by som opäť niekde zbadala dve čiarky! Muhaha, nie, toto bol len zlý vtip na záver.
Majte sa ženy. A nebojte, každa z vás to zvládne. Jedna lepšie, druhá horšie, ale zvládne. Hádam len posledná rada k pôrodu - nepočúvajte žiadne rady! Ak budete chcieť rodiť na pláži s korytnačkou v ruke, tak vám síce poviem, aby ste si to dobre rozmysleli, ale ak vám chlap povie, že si nemate dať epidurál, tak mu povedzte, nech si dá vytrhnúť zub bez umŕtvenia. Ani tu sa nemusíme zhodnúť všetky, chcem tým len povedať, že vaše telo vie najlepšie.
Snáď čoskoro s ďalším príspevkom. Tak teda do rodenia, maminy!