Mám sa výborne! A ty?
Keď sa udeje tá vzácna chvíľa a ja sa zrazu ocitnem v kruhu bezdetných (rozumej mojich rovesníkov, väčšinou už len spomienkových kamarátov), pýtajú sa ma, ako sa mám.
Chápem, čo už im iné ostáva – nepracujem, posledné tri dni už ani neštudujem, nerandím, nechodím na workshopy či iné zaujímavé prednášky, ktoré majú šancu povzniesť môjho ducha. Nechodíme na dovolenky do Ázie a nie sme ani jedna z tých moderných rodín, ktorá odmala cestuje s dieťaťom a názorom, aké je to fasa, a hlavne „úplne rovnaké ako to bolo predtým“.
Ak ste čítali môj posledný príspevok, tak už viete, že niesom ani bloger/jútuber/influencer/či iný platený otvárač darčekových krabíc (otázka pre skúsenejších, je na to už aj oficiálny názov?). Jediné krabice, ktoré posledné roky otváram sú tie od pizze, nik mi za to neplatí a rastie mi z toho zadok. Vrátim sa však k tomu, čo sa stane, keď sa niekto opýta, ako sa mám.
Nuž čo, mám sa veru výborne! Posledné dva roky som sa pravidelne budila s vykrútenou chrbticou, odhaleným poprsím a tričkom vytiahnutým až po bradu. Nebudil ma budík, ale malá spotená Cibulka s tým, že má ráno o siedmej chuť na palacinky, alebo na Mášu a Medveďa – to je ten lepší prípad.
Polhodinu mi trvá, kým zistím, kde je sever. Potom nasledujú dve hodiny, kedy neviem, či je pondelok alebo streda a ja s tým istým tričkom, ktoré si v lepšie dni aspoň zastrčím do nohavíc, obieham priestor medzi kúpeľňou, kuchyňou a obývačkou, odkiaľ dostávam v pravidelných intervaloch nový pokyn. Ak stihnem ísť na záchod, je to ten lepší deň.
Zatiaľ môže byť, že? Myslela som si.
Ďaľšie dve hodiny sa zmením z upratovačky a kuchárky na animátorku, ale nie na dlho, pretože deti sú čarovné malé bytosti vyžadujúce si transformácie vašej osobnosti aj nečakane, a vtedy musí byť človek pripravený. Samozrejme, vždy s úsmevom. Takže ak práve prebieha moja chvíľka animácie, musím myslieť aj na skryté tromfy v podobe sušených jahôd, či iných všakovakých chutných drobností, ktoré zvyšujú šancu, že ma moje dieťa nezožerie. Ak sa to teda podarí a program zožne úspech, som sa seba patrične hrdá.
Ale počkať. Prichádza kritický moment uspávania. Von? Dnu? V posteli? V nosiči? Kývať, triasť, spievať, recitovať? Toľko možností a tak málo času. Ha! Po dvoch rokoch to vyšperkujete, nebojte sa. Alebo aj nie. Mne sa to každopádne podarilo a túto procedúru dokážem vtesnať do 20 minút.
Ak zaspí a mne zaznejú v ušiach fanfáry, strčím si do zadku vrtuľu a ide sa na to. Navariť, poupratovať, vyniesť smeti, oprať, vyvešať, či nebodaj ísť konečne na ten záchod? Pozor, toto všetko sú kritické rozhodnutia, od ktorých sa bude odvíjať ďalší priebeh dňa, takže určiť si priority je na mieste.
Počuj, kamarát, ozaj ťa to ešte baví počúvať?
Mamičky, vy viete, že keď dieťa na obed spí dlhšie ako hodinu a pol, je to v podstate výhra v lotérii. Takže tu si opätovne pogratulujem a ideme ďalej. V momente, kedy splním aspoň niektoré z vyššie uvedených aktivít, navarím si kávu a v tom to príde. Budíček! Tak nič, káva počká.
Ešte stále ťa baví počúvať, ako sa mám? Nie? Myslela som si! Ale dovoľ, aby som to dokončila. Budem stručná.
Keď sa skončí boj s tigrom, pretože inak kŕmenie mojej dcéry nazvať neviem, utriem si pot na čele, vymením tričko a opäť sa šibnutím čarovného prútika mením na animátora a rozmýšľam, aký program by mohol byť dostatočne inšpiratívny aj pre dvojročného človiečika.
Občas sa to predsa len podarí a pomedzi celý ten nádherný chaos dostanem zopár pús a objatí, a vtedy sa udeje niečo veľmi zvláštne. Niečo, čo má za následok instantnú stratu pamäte asi každej matky, keď ihneď zabudneme, čo všetko sa udialo v doobedných hodinách. Zrazu som nesmierne vďačná. Za to všetko.
A potom Cibulka zbadá vo výklade nafukovacie koleso s hlavou leva a ja pochopím, že ak ho ihneď nekúpim, mám o večerný program vystarané.
Tým ťa ale, kamarát môj, zaťažovať nejdem. Prídeš na to sám.
A preto, kamarát, často odpovedám na otázku „ako sa máš“ len úsmevom. :)
Na záver tohoto príspevku by som chcela vyjadriť svoj obdiv ku všetkým dvoj-a viac-matkám, prípadne samoživiteľkám. Ste pre mňa chodiace superhrdinky a myslím si, že spoločnosť hlboko podceňuje to, čo každý deň robíte.