Nestratíš nič. Len nervy. A čas
Už som prišla na to, ako funguje moje „blogovanie“. Myšlienky mi vrú v hlave tak dlho, pokiaľ nezačnú vrieť natoľko, že vrchnák odletí a voda z neho chtiac-nechtiac vykypí. Ja si potom musím v hlave trocha poupratovať, a keď si myslím, že by môj prúd myšlienok mohol pomôcť niektorej z Vás, rada sa o svoj „bordel“ podelím.
Je už nad slnko jasnejšie, že zo mňa veru žiadna profi blogerka byť nemôže, pretože takýmto laxným prístupom by som nezarobila ani len na rožky. Tiež už viete, že pomaly ale isto strácam kontakt s bývalými priateľmi, občas i realitou, no za to sa viac kamarátim s kuriérmi, trocha uletenou pani poštárkou či s našim pánom trafikárom, ktorý ma zastupuje v prípade zlyhania spomínaného kuriéra alebo tety poštárky.
Tentokrát nemám potrebu vysvetľovať dôvody môjho (ne)virtuálneho chovania. Tentokrát chcem napísať niečo, čo by mi pomohlo, keby mi to niekto povedal pred troma rokmi. A možno mi aj hovoril, len som nepočúvala dosť pozorne.
Po stereotype v podobe materskej dovolenky, nám začal pravý, nefalšovaný rodičovský Život, ktorý obieha po dráhe medzi škôlkou, mojou prácou, Jeho prácou a domom, teda našim domovom. Už neriešime koliky, plienky, kojenie, odplienkovanie, alebo zuby.
Riešime logistiku, choroby, krúžky, priepustky ... A zuby, tie riešime stále, len už zasahujú do rodinného rozpočtu. Iné názvy, zodpovednosť rovnaká. Zmenil sa však môj pohľad (i keď emocionálne vypätie počas PMS, keď nedokážem nájsť zapatrošený tanečný dres, sa vie prejaviť v podobe zrútenej, hysterickej matky s machuľami okolo očí aj dnes). Teraz si však na to dám jeden tučný koláč a rosé. Nadávať pred Olíviou už, bohužiaľ, nemôžem, a tak sú expresívne výrazy častejšie nahradené len zúfalým úsmevom.
Rozdiel je ale ten, že už viem, že To prejde. Všetky otrepané frázy typu
„Chce To len čas“ sa potvrdili a ja sa opäť utvrdzujem v tom, že Allen
Woody mal pravdu, keď povedal, že klišé je klišé preto, že je jednoducho pravdivé.
Boli chvíle, kedy som mala pocit, že To nestihnem. Hľadala som príležitostné joby, ktorými som si chcela dokázať, že na To mám, rovnako ako Oni, „úspešné instagramové mamičky, ktoré počas materskej dovolenky stihli vybudovať svoj biznis“. A to sa vám priznám, bola som aj na pohovore. S Olíviou v kočiari, ktorá s bezzubým úsmevom odpovedala namiesto mňa.
Prečo som to robila? Nuž, asi len z jedného jediného dôvodu. Hrala som sa na preteky, no sama so sebou. Bola som len mamou s mastnými vlasmi v teplákoch, ktorá sa stihla realizovať maximálne v kuchyni a počas písania seminárnych prác, kde som bola často úspešnejšia ako pri hrncoch. Mamou, ktorá len prala, a keď mi osud doprial, aj žehlila a popritom sa mi podarilo dokončiť si školu (za pomoci môjho rodinného tímu, samozrejme). A tak sa pýtam, ozaj som toho stihla tak málo?
Čo však viem je, že som stihla stratiť zopár chvíl pokoja a prítomnosti, ktorých význam sa v súčasnosti tak vyzdvihuje. A nepotrebujem žiadneho psychológa, aby mi vysvetlil, kde sa stala chyba. Žiadna chyba nenastala, chcela som len predbehnúť čas. Dnes viem, že každý jeden okamžik v mojej „hre“ mal dokonalé načasovanie.
Nechápte ma zle. Nechcem a nečakám, že ma okolie bude uznávať a ľudia tlapkať po ramene za niečo, čo je prirodzené a od každej matky sa akosi očakáva. Okrem vlastného bilancovania a pochopenia vecí, ktoré možno Vy už všetky dávno viete, som k tomuto poznaniu dospela len nedávno a úprimne sa z toho teším.
Pretože už viem, že klišé „všetko má svoj čas“ je naozaj pravdivé.
Ďakujem, Allen.